Každé ráno sa zobúdzam so strachom. Hlavu mám plnú koronavírusu a nemôžem ho dostať von, i keď sa o to stále snažím.
Vtáčiky spievajú, akoby sa nič nestalo. Príroda si ide svojou cestou, ignoruje nás. Niečo mi tu chýba. Detský štebot a ľudia, ktorí zmizli z ulice. Zastal čas. Všetko sa tak rýchlo zmenilo, zrazu máme more času a nevieme čo s ním. Strach zvíťazil nad všetkým. Neviem čo bude ďalej. Na ulici sa vyhýbame jeden druhému, akoby sme sa nepoznali. Niečo sa nás snaží rozdeliť, nedotýkať sa, nikam nechodiť, nič nerobiť, len čakať čo bude ďalej. Čo sa vlastne stalo?
Jeden deň sa zobudíš a všetko je preč. Pripadám si ako v zlom sne, alebo vo filme. Vyzerá to ako trest, príučka, výstraha, aby sme sa spamätali, zmenili, vážili si jeden druhého a báli sa o seba. Zrazu nepotrebujeme nič viac ako zdravie. Zakrývame si tvár jeden pred druhým, vládne neistota, čo bude ďalej? Nevie nik. Čakáme!
Myslím si, že život sa veľmi zmení. Prázdne dedinky sa zaplnia. Ľudia sa budú viac venovať prírode a sami sebe. Budú sa sťahovať do prírody a do hôr. Mestá sa vyprázdnia, všetko bude naopak. Budeme robiť všetko pre to, len aby sme boli zdraví. Peniaze nebudú mať pre nás žiadnu hodnotu. Zvíťazí príroda, tá nás pritiahne a naučí žiť. Začneme úplne od začiatku. Ľudia budú šťastní, že prežili, že sa môžu objať a byť v blízkosti svojich milovaných. Skončí sa éra bohatých a chudobných. Nastane doba spolupatričnosti. Nebude to potopa a ani koniec sveta, ale úplne nový začiatok. Mnohým sa to páčiť nebude, ale keď pôjde o prežitie, tak sa prispôsobia. Vôňa chleba a pramenistej čistej vody, bude mať väčšiu hodnotu ako zlato a všetko ostatné.
Som presvedčená, že To, čo nás chce spraviť lepšími a ľudskejšími už na tom tvrdo pracuje! Nechcem nič veštiť, len sa nad tým zamýšľam. Skúste sa zamyslieť aj vy, možno na niečo prídete.
Príroda nás neopustí. Príroda nás naučí žiť. Príroda nás vylieči.
